Bývala som u babky a dedka. Dedko postavil dom niekedy v 60.tych rokoch 20. storočia. Istotne sa tešil, všetci sa tešili, viem si to predstaviť. Moja babka , tá sa tešila, odkedy si ju pamätám. Najviac na to ako zase zdrbe dedka za niečo. Lebo babka vedela, čo je dôležité a čo nie. Vedela to až tak dobre…nie. Úprimne, na babku si moc nepamätám. Iba to, že bola v kuse nasratá, alebo totálne zúfalá. Napr., keď robila linzerky, ešte ani nezačala valkať cesto, už vzdychala a lamentovala, že cesto zle zamiesila, že sa jej to bude trvať a že je to celé v p..i.
Z tohto zážitku som si zobrala to, že ak chcem , aby boli všetci okolo mňa v p..i, musím kvalitne lamentovat.
Babke sa linzerky podarili na parádu, a tak bola spokojná so svojimi prezieravými lamentáciami.
Naša suseda nelamentovala. Naopak, sebavedome miesila cesto na lokše, aj ich potom predávala na rínku, museli byť fakt dobré, všetci sa išli za nimi potrhať. A bola by schopná meniť vodu na víno, keby to vedela, ale zarábať vedela to treba uznať
Celá debata | RSS tejto debaty